Povesti o slovenských hradoch

Dana Moravčíková reprezentuje mladú generáciu ilustrátorov nesmierne tichou, nevtieravou a poetickou formou. Jej ilustrácie sú mimoriadne krehké, rozpité v papieri, nemajú presne vymedzenú plochu, často z nej vychádzajú, kompozícia zdanlivo nemá presne danú štruktúru. Figúry majú svoju dôstojnú tvár, (často iba tvár), ich telo sa vytráca a rozplýva. Výraz je však o to konkrétnejší a výjav je založený výsostne na atmosfére a nálade príbehu. Ilustrácie sú mimoriadne lyrické, nenápadné a elegantné. Nenárokujú si na vizuálny atak, ale skôr noblesný závan veľkých myšlienok a výpovedí. V ilustrátorke sa snúbia dve výrazné a vzájomne sa podporujúce polohy – myšlienková rovina umocnená jasným, čistým racionálnym úsudkom a prirodzene žensky krehká emocionálna väzba k príbehu, či postave. Toto vzácne čarovné pnutie cítiť z jej nadýchnutých výjavov, ktoré často vypovedajú jednoznačné pravdy vynárajúce sa z transparentnej hmly. Hoci jej tvorba je ojedinelá, je seriózna vo svojej nenástojčivosti. Zbytočne neatakuje, skôr nenápadne pristupuje k vnímateľovi, nerobí okolo seba veľký rozruch, skôr je reprezentovaná skromným prístupom k čitateľovi, ale o to náročnejším prístupom k predlohe, ktorú ilustrátorsky spracováva. Autorka transformuje do obrazov podvedome a prirodzene akýsi duálny princíp. Jej ilustrácie majú v sebe zakódovaný mužský (povedzme racionálny) fenomén, ktorý je vyvážený výsostne ženským elementom krehkosti. Tento kontrast vytvára mimovoľné výtvarné a výrazové napätie, ktoré robí jej tvorbu príťažlivou, úvahovou a ľahko kontroverznou. Tento druh „kontroverznosti“ je však tak nenápadný, že je nutné preniknúť do hĺbky obrazu, aby sme ju vôbec postrehli. Aj v tom tkvie sila a náboj jej ilustrácie.
Autorka textu: Mgr. Barbara Brathová, historička umenia